Kalokagatia – krása ducha a tela v harmónii.
U mňa patrí toto slovo do rovnakej skupiny slovíčok ako Popokatepetl alebo Musculus sternocleidomastoideus . Chvíľu to trvá, kým si ho zapamätáte, ale potom si to už pamätáte navždy.
Pvýkrát som sa stretla s pojmom kalokagatia na strednej škole, keď nám naša dejepisárka veľmi pútavo rozprávala o živote Grékov a ich kultúre. Ako sa popri filozofii, ktorá mala v ich životoch veľký priestor, starali i o svoje telá a svoju fyzickú krásu. Kalokagatia predstavoval ideál, o ktorý sa snažili.
Zapáčila sa mi tá myšlienka, prišlo mi to v tom čase „celkom múdre“…a aj po rokoch to vnímam rovnako…
Hoci som sa tomuto gréckemu obdobiu nikdy hlbšie nevenovala, princíp kalokagatie mi rezonoval po celý môj ďalší život. A bolo a je pre mňa zaujímavé sledovať ako to funguje v súčasnosti – v našom svete.
Vo svete, kde máme málo času, kde je veľký tlak na výkon, kde sú všetky oblasti vysoko špecializované, ľudia sú úzko a jednostranne orientovaní…
Poznám veľa intelektuálov, ktorí nechcú strácať čas potením sa vo fitku a naopak, ľudí, ktorí sa až prehnane starajú o svoj zovňajšok a veľakrát budia dojem, že okrem reklám vo fitnes časopisoch toho moc neprečítali. Teraz trochu preháňam, tak verím, že sa to niekoho nedotkne.

Ale zdá sa mi, že pomaly znovu objavujeme to, čo už bolo objavené. A tlieskam.
Teším sa, že čoraz viac ľudí zisťuje aké je dôležité po psychicky náročnom dni vypnúť pri športe. Aké je dobré duševnú prácu vybalansovať pohybom.
Sem-tam sa mi stane, že niekoho namotivujem (aspoň na chvíľu) na nejaký šport, len tak jemne, rekreačne, aby to moc nebolelo… Tak i jedna z mojich dlhoročných kamarátok, začala jedno leto behať. A vydržala. Myslím, že také 2-3 týždne…. Dokonca už aj videla zlepšenie kondície. No len sa stalo, že nejaký jeden týždeň vynechala a vracala sa k tomu už trochu ťažšie. Na moju poznámku, že to je normálne a že sa zase do toho vráti rýchlo, sa ma trochu sklamane spýtala: “A to už budem musieť takto cvičiť celý život?“
Pobavila som sa … Jasne, že celý život. Pohyb patrí k životu. Tak ako dýchanie…
Každý koľko môže, každý, čo ho baví…

Ale, ako ma upozornila jedna veľmi múdra rozhľadená žena, moja masérka, treba povedať aj to, že kvôli kalokagatii, kvôli tejto peknej a na prvý pohľad ušľachtilej myšlienke sa v minulosti i zabíjalo. Údajne ľudí, ktorí nespĺňali kritériá tohto ideálu, hádzali zo skaly. Byť zdravý a silný pre starovekých Grékov znamenalo tiež byť pripravený bojovať.
Áno, ako všetky dobré nápady, vynálezy a myšlienky, aj táto sa dá otočiť, prehnať do extrému alebo zneužiť. A zjavne i v tomto prípade sa tak stalo. Ideál dokonalosti bol dôvodom na netoleranciu „nedokonalých“ a prostriedkom zištných záujmov.
Ale nie som historik a o tomto som primárne nechcela v tomto príspevku písať. To, čo mňa na tejto myšlienke zaujalo najviac, je život v harmónii. Vyváženosť ducha a tela a to, ako sa naša psychika a naše fyzické telo navzájom ovplyvňujú. Ako úzko sú prepojené a že aj tu platí ďalší univerzálny princíp – že všetko so všetkým súvisí.
V dnešnej dobe už psychosomatika nie je neznámym pojmom a mnoho ľudí minimálne pripúšťa, že za ich zdravotnými problémami veľakrát stojí dlhodobý stres, zlý psychický stav a neriešené problémy. Ale skúsme sa na to pozrieť i z druhej strany. Ako naše telo a fyzický pohyb dokážu ovplyvniť našu náladu, naše myšlienky, budovať našu vytrvalosť. A to nehovorím iba o vyplavovaní endorfínov, hormónov šťastia. Poukazujem na to, že tak ako mozog vydáva povely svalom, tak i spätne dokážu svaly cez vybudované nervové dráhy a ich upevňovanie ovplyvňovať náš mozog a našu psychiku. Opäť, nie som odborník na túto tému, a možno by o tom vedeli a mali oveľa viac rozprávať fyzioterapeuti. Ja môžem a viem písať o tom ako to vnímam ja, aké sú moje skúsenosti.
A o tom, ako v duchu kalokagatie a v duchu toho, čo som popísala vyššie, sa snažím o podobnú harmóniu. O vyváženosť v živote celkovo. Niekedy sa mi to darí viac, niekedy menej…
Jednoducho, skúšam. Keď sa mi zdá, že som málo flexibilná v živote, zaradím si do svojho cvičenia viac strečingu. Ak potrebujem podporiť svoju pevnú vôľu, posilňujem viac svoje brušné svaly (svoj core, ako sa teraz tomu moderne hovorí ) a keď sa potrebujem iba rozveseliť, zatancujem si pri hudbe na niečo pekne rytmické…
Nemusíte byť psychológ na to, aby ste vedeli, že človek, ktorý oproti Vám ide so zvesenou hlavou a ramenami, asi nie je práve najšťastnejší. Možno sa stačí niekedy iba viac vystrieť a zdvihnúť hlavu. Možno potom uvidíme ďalej a jasnejšie. A možno získame i nadhľad a naše každodenné povinnosti a úlohy pôjdu ľahšie, jednoduchšie.

Vaša Ľubka

Categories: Nezaradené