Rodina ako základná bunka spoločnosti. Tak nás to v škole učili. Otec, mama a 2-3 deti…Tak som si ideálnu rodinu predstavovala ja. A tým som aj skončila. Viac ma o rodine v škole nenaučili…
V zákone o rodine si môžete prečítať viac. Zákon o rodine definuje pojmy ako manželstvo, rodina, rodičovstvo a ďalšie….
Napríklad – citujem: “Rodičovstvo je spoločnosťou mimoriadne uznávaným poslaním ženy a muža. Spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejšie stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa. Spoločnosť poskytuje rodičovstvu nielen svoju ochranu, ale aj potrebnú starostlivosť, najmä hmotnou podporou rodičov a pomocou pri výkone rodičovských práv a povinností.”
Ale koľko ľudí (pokiaľ nie sú vyštudovaní právnici) si pred manželstvom – partnerstvom prečíta tento zákon a paragrafy?
Každý máme tú svoju predstavu rodiny naučenú z okolia, z toho, čo sme sami zažili. A s týmto vstupujeme do vzťahu a potom i do novej rodiny. Každý so svojimi predstavami, naučenými vzorcami, potrebami… “Neodborne”, nepoučene, zvyčajne veľmi zaľúbene, odvážne a s odhodlaním, že je to na celý život. Teda aspoň väčšina z nás, povedala by som…
No stáva sa, že naše predstavy, ideály a snahy sa rozplynú, stratia sa v kolotoči každodenných povinností a starostí…a rodina sa rozpadá…aspoň tá tradičná, tá, ktorú definuje zákon, “základná bunka spoločnosti”.
Vždy sa pozastavím nad tým, keď niekde počujem rozprávať ….o deťoch z neúplných rodín…a ich problematickom správaní. Zaráža ma to o to viac, keď takéto zovšeobecňujúce vyhlásenia počujem od kvalifikovaných ľudí, odborníkov, psychológov alebo učiteľov.
Medzi riadkami, často nevypovedané je tam cítiť určitú zákonitosť – neúplná rodina = nefunkčná rodina. Neúplná rodina=nefunkčná rodina. Aspoň v očiach väčšinovej spoločnosti. Preto je rozvod niečo, čomu treba zabrániť a keď sa niekto aj rozvedie, tak to treba minimálne tajiť – aspoň pred susedmi, aspoň, kým sa dá. Hlavne, aby neboli reči…😊. Je v tom iste kus “vzájomnej morálnej kontroly” ale veľkú úlohu zohráva i strach. Práve pre tú zaužívanú predstavu o rozvedenej rodine a mýtoch o “malých grázlikoch”, ktorí z týchto rodín vychádzajú do sveta.
Podľa mojich skúseností však neúplná rodina neznamená automaticky nefunkčnú rodinu a naopak, aj naoko úplná rodina môže mať vo vnútri vážne narušené vzťahy. Ale pokiaľ to susedia nevidia, tak je všetko v poriadku. Naoko. Nevieme, čo sa deje za zatvorenými dverami.
Zákon hovorí o fungovaní muža a ženy v rodine navzájom i o vzťahu k deťom len veľmi stručne. A každý si vykladá slová zákona podľa svojich skúseností a predstáv. Súdy sú prevažne o dôkazoch, o merateľných hodnotách. A aj podľa toho sa potom súdi a rozhoduje. Väčšinou.
Ale potom sú tu ešte také hodnoty ako láska, dôvera, porozumenie, pocit bezpečia, radosť…
A to sa na súdoch dokazuje oveľa náročnejšie. Tieto hodnoty nevieme definovať, nevieme ich odmerať, ťažko sa dokazujú. Sú to hodnoty, ktoré môžeme iba cítiť. Každý máme inú potrebu v týchto veličinách, ale vedome či nevedome, niekto viac, niekto menej, sa snažíme tieto hodnoty hľadať, dosiahnuť a zdieľať so svojimi blízkymi.
A aj to je niečo, čo robí rodinu rodinou. Sú to dary, ktoré nás nič nestoja, ale ich cena je nevyčísliteľná. A ak máme okolo seba ľudí, s ktorým tieto požehnania môžeme zdieľať, život funguje. Rodina je funkčná. A asi tak veľmi ani nezáleží na tom, či je to jeden človek, ktorý s nami zdieľa jednu domácnosť a strechu nad hlavou alebo je to širšia rodina a naši blízki, od ktorých cítime podporu a lásku, aj keď nás od seba delia kilometre…
Som tu pre Vás
Ľuba Bolvanská – mediátor v mediacne.sk
