Nádych, výdych, nádych, výýýdych…sústredím sa na dýchanie…pomáha mi to udržať tempo pri behaní. Ale nielen to. Povedala by som, že hlboký nádych a výdych mi pomáha udržať i tempo so životom.
Teším sa na každé ráno, keď si môžem ísť vybehnúť, alebo sa aspoň ísť prejsť do lesa a trochu položartom, trochu vážne zvyknem hovoriť, že sa idem nadýchať…Vždy mi táto moja ranná aktivita robila neskutočne dobre – na tele i na duši. Milujem ten pocit, keď sa pri rannom behu môžem zhlboka nadýchnuť a cítiť všetky tie vône lesa, vlhkej zeme po daždi, rozkvitnutých stromov… Je to lepšie ako ísť do cukrárne – mňam…
Niekedy som si myslela, že sú to len endorfíny, vďaka ktorým mám ten dobrý pocit po behaní. Ale postupne zisťujem, že je to ešte i v niečom inom. A myslím, že začínam tomu trochu viac rozumieť a vnímať i ďalší rozmer.
Nie je to len o krásnej prírode a endorfínoch. Dýchanie a kyslík, ktorý pri pohybe v prírode dostávame do tela v oveľa väčšej miere a intenzívnejšie, sú ďalším ozdravným životabudičom. Kyslík ako súčasť oxidačno-redukčných procesov je nevyhnutnou súčasťou metabolických procesov v tele. Pomáha pri spaľovaní živín, odstraňovaní produktov metabolizmu, toxínov. To všetko zvyšuje našu vitalitu, zlepšuje náladu. V neposlednej miere je to mechanická funkcia (správneho 😊) dýchania, ktorá výrazne prispieva k zlepšeniu práce a peristaltike našich čriev. Tie majú, ako najnovšie výskumy ukazujú, tiež výrazný podiel na našej životnej pohode a zdraví, i tom psychickom.
Chcela som byť lekárkou. Keď som sa hlásila na medicínu, do kolónky „Doplňujúce informácie“ som s typickou mladíckou odvahou a naivitou napísala, že by som sa chcela venovať hlavne prevencii chorôb a alternatívnym spôsobom liečenia….Nuž, asi som niekoho v prijímacej komisii i dobre pobavila 😊…
Lekárkou som sa nestala. Ale vyštudovala som vysokú školu – prírodné vedy a okolo medicíny, zdravia a chorôb sa profesijne pohybujem skoro celý život.
Raz, už je to vyše 20 rokov, sme s mojím vtedajším kolegom psychiatrom mali celkom živú debatu na tému šport a depresia. Ja som tvrdila, že keby sa ľudia pravidelne hýbali, depresiu by nemali. On vravel, že to nie je také jednoduché a že v ťažkých depresívnych stavoch šport nepomáha, jednoducho, treba nasadiť liečbu, bez nej to nejde…
Nuž, odvtedy som kadečo zažila, videla a skúsila. A trochu som zjemnila svoju rétoriku a obrúsila vyjadrenia tohto typu. Povedala by som – a použijem slová jedného súčasného slovenského filozofa, že: “Každý máme svoj kúsok pravdy”.
Áno, asi je namieste nasadiť lieky, keď je človek úplne paralyzovaný strachom, smútkom alebo bolesťou tak, že nevie ísť ďalej, nedokáže sa pohnúť. V akútnych stavoch. A vďaka za túto možnosť. Lieky utlmia bolesť, otupia city, zaženú strach. Človek si oddýchne a naberie trochu sily. Ale potom už je čas, aby sa človek sám opäť zhlboka nadýchol a pohol sa v živote ďalej…a začal riešiť svoje problémy. Napríklad aj tie, ktoré depresiu spôsobili. A pomaly sa takto dostal opäť do svojho tempa, do svojho zdravia…možno i úplne bez liekov….
Takže, nádych – výdych, nádych – výdych…
Vaša osobná mediátorka L. Bolvanská
